Poor little rich girl (1917)

28. března 2012 v 20:00 | Retro |  Retro herečky, hudba a filmy


Tento americký nemý film režiséra Maurice Tourneura bol jeden z prvých v histórii kinematografie a navyše bol zapísaný do Národného filmového registra v USA, preto stojí za to pozrieť si ho. Keďže má toto dielo viac ako sto rokov, je to naozaj filmový skvost a ak ste milovníci histórie, určite tento film nielen poteší, ale človek si pri ňom uvedomí aj jeho obrovskú hodnotu a cennosť. Hviezdi v ňom Mary Pickford v hlavnej úlohe malej Gwendolyne.




Dej je veľmi jednoduchý, navyše film má iba 65 minút, takže sa tam veľa neudeje a samozrejme že udalosti sú veľmi ľahko predvídateľné. Rozpráva príbeh malého, pekného dievčatka, ktoré jej bohatí rodičia ignorovali a preto sa Gwen cíti osamelé a smutné. Jej otec sa stará len o peniaze, a matka o postavenie rodiny v spoločnosti. Dej sa odohráva na Gwendolynine jedenáste narodeniny. Pri večeri dá jeden zo sluhov omylom Gwen väčšiu dávku prášku na spanie ako bolo treba, a tak Gwen začne blúzniť. Vtedy si rodičia uvedomia, aká je Gwen pre nich dôležitá.



Film ma miestami nudil, pozrela som si ho hlavne kvôli Mary Pickford a historickej hodnote, ale ak nie ste fanúšik nemých filmov, táto snímka vás asi veľmi nezaujme. Mary je perfektná herečka, určite nie je preceňovaná preto, že bola jedna z prvých herečiek nemého filmu, zahrala to úžasne a patrí jej všetok môj obdiv, pretože zahrať 11 ročné dievčatko keď máte samy 24 rokov nie je vôbec ľahké. Ona to zvládla perfektne. Ostatné detské postavy vo filme boli hrané skutočnými deťmi, ale Mary k nim úplne zapadala. Film je miestami vtipný a má dobrý koniec.



 

zmeny

8. března 2012 v 15:07 | Retro
Ahojte!

Dúfam, že sa všetci máte dobre. Žiaľ, budúci týždeň budem musieť odísť do zahraničia na dva mesiace, preto sa nebudem môcť tomuto blogu venovať tak, ako teraz. Napísala som dva články, ktoré budú uverejnené v marci a apríli, takže stále budete mať čo čítať, aj keď nebude to tak často ako teraz. Veľmi ma to mrzí a dúfam, že neprestanete na tento blog chodiť naďalej, a čo ma trápi predovšetkým je "outfit týždňa" - lebo tým, ktorí poslali svoje fotky, sa to trochu oddiali a možno z toho budete sklamaní, za čo sa naozaj veľmi ospravedlňujem! Vaše fotky však budú uverejnené, toho sa báť nemusíte, len trošku pozdejšie, ako ste možno čakali. Ak mi ešte zvýši čas, posnažím sa ešte aspoň niektoré napísať, ale nechcem, aby čas uberal na kvalite a aby to nebolo ešte horšie, ako keby som mala články uverejniť pozdejšie. Fotky kľudne posielajte aj naďalej, nevymažú sa ani nič podobné, toho sa báť ani pri najmenšom nemusíte. Uverejním každú jednu z nich. Je mi to naozaj veľmi ľúto lebo blog ma veľmi baví a sama si neviem predstaviť, ako bez neho vydržím, ale určite sa aj v zahraničí dostanem k internetu, aj keď to nebude ani zďaleka tak často ako teraz, keďže tam idem pracovať. Nevedela som, že dostanem ponuku s takým malým časovým rozdielom, myslela som, že mi to dajú vedieť aspoň trochu v predstihu. Keby som bola vedela, že to bude takto, nezačnem s outfitom týždňa práve teraz.

Ešte raz sa ospravedlňujem všetkým, ktorí čakali, že ich fotka sa uverejní skôr, naozaj viem aké je to nepríjemné, keď na niečo musíte tak dlho čakať...pevne verím, že napriek tomu na blog nezanevriete a budete sem chodiť naďalej :)

Vidíme sa o dva mesiace! Majte sa zatiaľ krásne, budete mi veľmi chýbať!

Marianna

Lana del Rey

24. února 2012 v 21:05 | Retro |  Retro herečky, hudba a filmy

Asi ste všetci už počuli o americkej speváčke a skladateľke, ktorá sa preslávila svojím albumom Born to Die. Zaujala
ma niekoľko týždňov dozadu, keď som počula v rádiu jej skladbu Video Games. Veci tohoto typu nepatria medzi moje obľúbené, ale táto ma zaujala vďaka Laninmu zamatovému hlasu a orchestrálnemu doprovodu. Aj keď svoju kariéru v podstate iba začala, už o nej počuť takmer každodenne a myslím, že má pred sebou ešte veľkú budúcnosť.

Lanine skutočné meno je Elizabeth Woolridge Granta narodila sa 21. júna 1986 v Spojených štátoch, presnejšie v New Yorku. Svoju kariéru začala už v roku 2010 albumom Lana del Rey A.K.A. Lizzy Grant. Album však nemal úspech, preto jej vydavateľstvo vsadilo na reklamný ťah - zmenili jej imidž aj hudobný štýl (Lana tiež podstúpila plastickú operáciu nosa a botox pier, s ktorými však stále vie spievať) a vznikla nová Lana, takže album sa mohol vydať.
Lanina láska k 50. rokom, talianskym plážam, čiernobielym filmom a analógu však ostala. Tieto všetky jej záľuby jej dodávajú perfektný retro imidž a vintage fíling, ktorý ja samozrejme milujem. Vidno to na všetkých jej videách, promo fotkách a celkovom imidži. Páči sa mi ten štýl, pretože dokonale vie skombinovať moderné a staré. Zaujala ma aj tým, že je taká "americká" - veď všetko "retro" prvej polovice dvadsiateho storočia sa prejavovalo hlavne v Štátoch.

Jej videá sú nádherne zostrihané a taktiež jej songy majú nielen retro názvy, ale aj celá atmosféra jej albumu je ovplyvnená vintage amerických štýlom. Obdivujem jej glamour make up a účes - pripomína mi to tú pozlátku starého Hollywoodu 40. rokov, najmä Ritu Hayworth a Lauren Bacall. Vlnky pripomínajú Veronicu Lake. Je jednoznačne obrovská inšpirácia v retro a vintage móde. Jej štýl obliekania však zaraďujem do 50. rokov, najmä tie krátke džínsy a "lolitové" kvetované topy. Tie kvetinky mi však pripomínajú aj roky šesťdesiate, ale myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že Lana je fanynkou retro módy.

Aj keď Lana je na hudobnej scéne viac-menej nováčik, už sa jej podarilo dostať fantastickú príležitosť zaspievať počas známej šou Saturday Night Live, o ktorých viaceré speváčky,ktoré sa na tejto scéne pohybujú už o dosť dlhšie, môžu zatiaľ len snívať. Lane sa však jej zatiaľ najznámejší a historicky prvý singel Video Games nepodarilo zaspievať tak, ako sa od nej očakávalo, a preto sa stala medzinárodným sklamaním. To však bol len jeden prípad a myslím, že ešte bude mať šancu si svoju reputáciu napraviť. O Lane sa tiež rozšírili fámy, že jej celú kariéru zaplatil jej bohatý otec a všetko mala ustlané na ružiach. Lana to samozrejme popiera, ale myslím, že dôležitý je jej vydarený album a nie to, kto ho sponzoroval. Lana má za sebou už aj fotenie pre prestížny módny magazín Vogue - Veľká Británia.

(Rozhodla som sa, že k tomuto článku pridám obrázky nakoniec, pretože naozaj sa mi veľmi páči jej vizáž a módny štýl a fakt sa mi veľmi páči, ako vyzerá. Preto som nemohla odolať a pridať sem viacero fotiek, pretože sú naozaj krásne.)




 


Lolita (film, 1997)

11. února 2012 v 0:05 | Retro |  Retro herečky, hudba a filmy
Dneska som si konečne pozrela film Lolita z roku 1997, v hlavnej úlohe s Jeremy Ironsom a Dominique Swain, tak ma napadlo, že by som sem napísala recenziu, keďže mnohí majú voči tomuto filmu/novele predsudky (ako som mala aj ja predtým, ako som začala čítať knihu) a nevedia, čo od neho očakávať. Ak ste film nevideli, radšej si tento článok neprečítajte, keďže tu opisujem záver a ostatné veci z deja, ktoré vám pokazia filmový zážitok, ak sa tu o nich dočítate.




V prvom rade musím povedať, že film ma (ako pravú entuziastku retro módy Mrkající) zaujal v prvom rade najmä tým, že sa to odohrávalo v 50. rokoch minulého storočia a móda tohto obdobia ma fascinovala. Preto sa nedalo nevšímať si oblečenie a účesy či už Dolores, ktorá sa obliekala pekne a zároveň provokatívne, alebo jej matky, ktorá bola vždy veľmi elegantná. Dokonca aj mužská móda - pánske obleky, kravaty a klobúky - bola predstavená vo filme veľmi slušne, takmer všetci muži tam vyzerali dobre. Samozrejme, že výzor postáv bol pri takomto filme natočeného podľa Nabokovej šokujúcej, psychologickej novely bol druhoradý (aj keď samozrejme Lolitin výzor tu hral veľmi dôležitú úlohu).




Keďže tento film nebol prvý ktorý sa nakrútil podľa novely Vladimira Nabokova, porovnala by som to s verziou Stanleyho Kubricka. Myslím, že tento film z deväťdesiatych rokov zodpovedal novele viac, Kubrickov film málo zodpovedal deju, dokonca ani postava Lolity nespĺňala opis Lolity v knihe. Napriek tomu mám Kubrickov film rada, lebo je to typický retro film kde režisér perfektne predstavil typ "Lolitky", z čoho vznikol štýl Lolita (nemám teraz samozrejme na mysli japonskú Lolitu, ale retro Lolita štýl). Adrian Lyne, režisér Lolity z 1997-ho, sa snažil vystihnúť psychologický charakter novely a vnútorné monológy oveľa viac. Ak sa chcete kochať úžasným retro štýlom a Lolita módou, pozrite si Kubricka, ale ak sa chcete nad filmom aj zamyslieť a vidieť pôvodný Nabokov zámer, určite by som odporučila neskorší film.




Ak ste čítali knihu, viete, o čo tam ide - dej je jednoduchý, ale idea diela je hlboká a komplikovaná. Rozprávačom je Humbert, ktorý je posadnutý (nenazvala by som to láskou, ani sexuálnou atrakciou, myslím, že obsesia je správne slovo) mladou Lolitou, ktorá je pre neho dokonalé dievča, perfektná nymfa, najkrajšia idea a nádherný sen, ktorý sa mu splní skutočnosťou. Ako 14 ročný miloval mladé dievča v jeho veku, ktorá ale zomrela na týfus a veľmi ho to zranilo. Odvtedy, ako sám hovorí, ju neprestal hľadať. V Lolite (Dolores Haze) ju konečne našiel. Ožení sa za jej matku, len aby bol blízko jeho milovanej Lo, aj keď jej matku nedokáže zniesť. Píše si tajný denník, kde okrem iného opisuje svoju nechuť k Lolitinej matke, ktorý mu ale manželka nájde a rozhodne sa, že od neho odíde. Ako odchádza z domu, zrazí ju auto. To Humbertovi perfektne nahralo do karát - Lolita nemá nikoho, ku komu by išla, a takto môže stráviť čas s ňou. Preto sa vydajú na cesty po Amerike, Lo potom prihlási do školy, a neskoršie sama Lolita navrhne novú trasu na ďalší výlet. Celým dejom sa objavuje tajomná osoba Clara Quiltyho, ktorý je Humbertovi podobný v tom, že ho priťahujú malé dievčatá. Humbert ho nenávidí, čo sa stupňuje po tom, čo Quilty unesie Lo z nemocnice, keď bola chorá. Zdá sa mu, že ich po ich cestách prenasleduje. Zisťuje sa, že pre Lolitu bol Quilty jediný muž, ktorého kedy milovala, aj keď on ju chcel len pre natáčanie detského porna. Naozaj ich po celý čas sledoval - veď Lo sama vymyslela trasu. Lolita sa po celý čas s ním tajne stretávala, počas čoho bol Humbert paranoidný a zúfalý. Po tom, čo Quilty unesie Lolitu, Humbert ju neustále hľadá, a nakoniec mu príde od nej list, že sa vydala za Richarda Schillera a čaká s ním dieťa. Humbert ju príde navštíviť a stále je ňou posadnutý, aj keď je tehotná a už nie taká príťažlivá, ako kedysi. Stále chce, aby s ním odišla, Lolita však odmieta. Nakoniec si Humbert nájde Quiltyho, ktorého zabije.




Musím sa priznať, že som viacero vecí vo filme na prvýkrát nepochopila, takže som si niektoré scény musela pozrieť ešte raz. Knihu som totiž nedočítala, preto mi niektoré veci neboli jasné. Myslím že som však nebola jediná, ktorá sa vo filme v niektorých častiach stratila, pretože dej je zložitejší ako čakáte a zmes vnútorných monológov, imaginácie a paranoje rozprávača Humberta Humberta robia film komplikovaným, čo je však na tom zaujímavé. V niektorých úsekoch nie je jasné, či je odohrávaná sa scéna sen alebo skutočnosť. Taktiež niektoré zámery Lolity sú skryté, napríklad jej láska ku Quiltymu - do poslednej chvíle divákovi nie je jasné, či je to len Humbertova paranoja, alebo Lolite sa naozaj Quilty páči. Tiež napríklad scéna, keď Humbert ide kúpiť do mesta ovocie, a keď sa vráti, Lolita má zašpinené nohy, rozmazaný červený rúž, a vidí pred domom Quiltyho auto. Tuší, že sa Lolita medzitým s Quiltym stretla, a prosí ju, aby mu povedala, kto to bol, ale ona sa len smeje. Keď už som pri hereckých výkonoch, boli naozaj dobré. Dominique znázornila Lolitu dokonale, taktiež Jeremy bol veľmi presvedčivý.




Koniec filmu bol na môj vkus príliš drastický - príliš veľa krvi a atmosféra sa nehodila k ostatným častiam filmu. Myslím, že tú vraždu nemuseli znázorniť tak zdĺhavo a detailne, ale tak to asi chcel režisér. Celý film je v ideálnej atmosfére, sladký Lolitin úsmev, krásne prostredie a idylka, aj keď to, čo robí Humbert Lolite je surové, hoci Nakobov aj Lyne zobrazili Humberta tak presvedčivo, že divák s ním začne súcitiť, je mu sympatický a dokáže sa s ním stotožniť, aj keď znásilňuje 12 ročné dievča. Netreba zabúdať na to, že Humbert je rozprávač, preto nikdy celkom nemáme objektívny názor na Lolitu, keďže ju idealizuje, ani na ostatné postavy, keďže ich subjektivizuje, ani na udalosti, keďže ich opisuje z vlastnej perspektívy hlboko poznačenou jeho psychikou a duševným stavom. Napriek tomuto všetkému predstavuje film akúsi pozlátku, splnený Humbertov sen, miestami narušenú jeho žiarlivosťou na ostatných chlapcov, o ktorých má Lo záujem, a potom príde záver filmu - z nádhernej, sladkej a provokatívnej Lolitky že zrazu tehotná žena v domácnosti, v okuliaroch, vlasmi v gumičke a domácom oblečení. Všetky ideály a sny sú pre Humberta zrazu zničené, čo je ešte zosilnené drastickým zabitím Quiltyho - strieľal do neho viackrát, pokým úplne zomrel, pričom Quilty vypľúval vodopády krvi, ešte k tomu nahý, a tieto škaredé, otrasné scény definitívne zakopali idylku sladkého dievčaťa a pekného amerického prostredia a prírody.




Škoda je, že niektoré scény, ktoré boli v knihe dosť dominantné - napríklad keď pri kúpaní sa chcel Humbert Lolitinu mamu utopiť, alebo keď Lolita prvýkrát vzrušila Humberta a on sa od slasti nevedel spamätať, pričom si to Lo vôbec neuvedomovala, nakoniec z filmu vystrihli. Čo sa týka sexuálnych scén, nebolo ich tam veľa a ani neboli také rušivé, ako by divák očakával pri mužovi v strednom veku a 12-ročným dievčaťom, rušivé pre mňa boli asi skôr bozkávacie scény. Zaujímavé však je, že Lolitino správanie vo filme je provokatívne, vyzývavé, a aj keď Humbert túži po sexe s Lolitou od začiatku, je to práve ona, ktorá sa k tomu pričinila. Preto je otázne, či to bolo "znásilnenie", ale ja by som to tak nazvala, veď mala 12 rokov a tak si neuvedomovala, čo robí a aké to bude mať následky, a navyše vyrastala bez otca, čiže jej lichotila pozornosť muža blízko nej, čo je pochopiteľné a navyše prichádzala do puberty. Potom však po nociach plače a myslím, že ju to iste veľmi trápilo, pretože žiadne 12 ročné dieťa v tom veku nechce mať sex, je to sexuálne zneužívanie, nech si to Humbert ospravedňuje akokoľvek, aj keď to bolo vo filme zobrazené tak, že Lolita si to sama vyprosila.




Celkovo sa mi film páčil, má to myšlienku. Viem, že pre mnohých je aféra staršieho muža a dieťaťa neprijateľná, ale ja som sa do deja vžila a ako jedna z mnohých, začala som s Humbertom súcitiť, aj keď v reálnom živote by som takého človeka, samozrejme, okamžite odsúdila a asi by som nemala nad hocijakým násilníkom, navyše dieťaťa, zľutovanie. Toto ale iba svedčí o tom, že film bol natočený kvalitne, keďže som rozprávanie Humberta úplne zhltla. Náročný divák možno nebude taký naivný, ale laik, ktorý bude tento film pozerať bez predsudkov, určite nebude mať problém vžiť sa do tohto filmu. Asi som citlivka, ale dokonca jedna scéna, keď si Humbert uvedomil, že svoju Lolitu navždy stratil, mi dostala slzy do očí. Škoda len toho konca, bolo to pre mňa príliš brutálne a taktiež som bola sklamaná, lebo mi bolo Humberta napriek všetkému ľúto. Viem, že sa to zdá neuveriteľné, ale myslím, že práve to chcel Nabokov v pôvodnej novele docieliť - aby čitateľ začal súcitiť so zápornou postavou, ktorá je zároveň rozprávač, preto aby človek toto dielo pochopil, musí sa vžiť do Humbertovho rozprávania, čo nasleduje k tomu, aby sa do subjektívneho deja vžil a eventuálne si už neuvedomoval, aké morálne zlé, hnusné a odsúdeniahodné je Humbertovo deviantné počínanie si. Nad tým, ako Humbert zničil Lolitu, akú obrovskú psychickú aj fyzickú bolesť jej spôsobil a ako veľmi jej ublížil, sa divák nepozastaví až tak, ako by sa mal, pretože to nebol zámer filmu - všetko negatívne je zakryté vnikom do Humbertovej psychiky a Lolitiným provokatívnym úsmevom. Každý vie, že to, čo robil je neľudské, ale zároveň si divák uvedomí, aký zraniteľný a paranoidný Humbert je - dosť má trápenia s tým, že má deviantné túžby a navyše má obrovské výčitky, takže nejako ťažko sa ho po tomto všetkom odsudzuje.



Film jednoznačne odporúčam, pretože stojí za to pozrieť si to. Každý jeden divák sa nad týmto filmom zamyslí, či už sa mi film páčiť bude alebo nie, a či už celú myšlienku tohto diela odsúdi alebo sa s ňou stotožní. Navyše, je dokonalý na retro inšpiráciu, hlavne pre tie dievčatá, ktoré obľubujú módu 50. rokov a, samozrejme, Lolita štýl.

"Mod" štýl

6. února 2012 v 17:46 | Retro |  Retro Móda
Módny štýl "mod" bol spojený so subkultúrou rovnakého názvu, ktorá vznikla a rozšírila sa v 60. rokoch v Británii.
Toto hnutie bolo charakterizované veľmi ľahko rozpoznateľnou módou - niečo ako typická "retro" móda na začiatku šesťdesiatych rokov - geometrické tvary, výrazné, pastelové a často aj krikľavé farby, vertikálne a horizontálne pásy na oblečení, minišaty áčkového strihu, veľké okrúhle slnečné okuliare, krátke vlasy. Tento štýl bol ovplyvnený pop artovou kultúrou a populárnou hudbou ako napríklad The Beatles.


Oblečenie


U mužov prevládajú košele s trištvrťovými rukávmi, džínsy, pulóvre alebo svetre. Veľmi originálne vyzerajú napríklad saká s rôznymi zobrazeniami - či už je to britská vlajka alebo obrázky starých oldtimerov. Geometrické tvary dodajú všetkým vrchným častiam oblečenia potrebný "mod" fíling, hoci nie sú také časté ako u žien.
Typické sú aj čierne, klasické nohavice, ktoré vyzerali veľmi elegantne a ladili so všetkým. Napriek tomu, že u žien a celkovo v tomto štýle prevládali výrazné farby, v mužskom oblečení vidno aj prírodné farby a ležérne strihy.





U žien prevládali jednoduché minišaty áčkového strihu s rôznymi ornamentmi a vzormi hocijakých farieb. Nohavice sa nosili buď rifle, alebo trištvrťové kapri nohavice, hoci častá bola aj minisukňa. Šaty sa nosili hlavne bez rukávou, celkovo prevládali jednoduché, priame línie a minimalizmus.




Farby


Hoci paradoxne kombinácia, ktorá bola pre mod štýl typická bola čierno-biela, farby charakteristické pre tento štýl boli jasná žltá, oranžová, modrá či ružová. Všetky farby sú vítané, dokonca nič nepokazíte, ak sa oblečiete do slova od hlavy po päty do jednej, výraznej farby, hoci tam už treba dávať pozor na hranicu retra a futurizmu.





Účesy a mejkap


Pre ženy bol typický "bob", na krátko ostrihané, súmerné vlasy hocijakej farby. Samozrejme, že typické natupírované účesy 60. rokov tu tiež našli svoje miesto, tak isto ako aj dlhšie vlasy po plecia. Veľkou inšpiráciou bola modelka Twiggy, čo sa prejavilo aj v mejkape - tekutá očná linka, umelé mihalnice a "nahé" pery. Mnoho žien sa vôbec nemaľovalo, čiže mejkap nebol nutnosťou, ale určite prispel k minimalistickej, retro vizáži.






Ja osobne tento štýl veľmi obľubujem, je výrazný a zároveň jednoduchý, keďže v ňom prevláda minimalizmus, je sofistikovaný a umelecký, a pritom typický "mod" outfit sa dá zladiť veľmi ľahko, stačia minimálne doplnky (alebo žiadne) a navyše je na nosenie veľmi pohodlný a vyzerá dobre na hocikom.


Ipso Facto

27. ledna 2012 v 18:41 | Retro |  Retro a vintage
V poslednom čase ma veľmi zaujíma hudba 60. rokov, "mod" štýl a všetky hudobné žánre, ktoré v tomto období vznikali.
60. roky boli naozaj pestré, a pre retro inšpiráciu sú dokonalé. Pri mojom ustavičnom hľadaní všetkého možného som natrafila na londýnsku skupinu Ipso Facto, ktorá sa však rozpadla skôr, ako som mala možnosť stať sa fanynkou. Ich štýl ma zaujal na prvé počutie, nedá sa ho prehliadnuť.



Čisto ženská skupina vznikla v roku 2007, rozpadla sa však už o dva roky pozdejšie. Žánrovo by sa dala zaradiť k neo-psychadelickému rocku alebo post punku. Niektoré zdroje uvádzajú aj žánre ako melodramatický goth. Vznikla v Londýne, v zložení Rosalie Cunningham (spev, gitara), Samantha Valentine (basa), Victoria Smith (bicie) a Cherish Kaya (keybord). Po prvý krát sa predstavili na festivale v Readingu v roku 2008.





Medzi single, ktoré vydali, patrili napríklad Harmonise, Eyes and Ears, Six and three quarters a Balderdash.
Po rozpadnutí skupiny každá členka išla vlastnou cestou. Najúspešnejšia je zatiaľ Cherish, ktorá hrá na keybord v úspešnej kapele Florence and the Machine. Dôvod rozpadu nie je známy.



Napriek veľmi krátkemu pôsobeniu skupiny vznikla úžasná hudba, ktorú rozhodne odporúčam, ak obľubujete hudbu 60. a 70. rokov, prirovnala by som ich k takým kapelám ako The Zombies, The Hollies alebo The Pretty Things. Zo súčasných kapiel by som ich prirovnala k skupine The Horrors.
Okrem originálnej hudby ma na Ipso Facte prirodzene zaujal aj ich imidž. Sama Rosalie sa v interview vyjadrila, že jediné triezve rozhodnutie, na ktorom sa banda dohodla, bolo že budú nosiť čierno-bielu. Táto kombinácia sa stala ich akousi uniformou, podľa čoho ich mali ľudia lepšie spoznať. Nielen oblečenie zakúpené v britských obchodoch známych svojimi vintage kúskami ako Topshop, New Look alebo Dorothy Perkins ma fascinuje, ale aj ich retro mejkap a účesy a ako toto všetko vedeli tak dokonale zladiť, že všetko vytvára retro harmóniu 60. rokov.








Video, ktoré nakrútili pre pieseň Harmonise je v úplnom retro štýle a myslím, že sa vám bude páčiť tak isto ako mne. Aj keď samy Ipso Facto hovoria, že nikdy nechceli byť kapelou "z múzea", inšpirácia darkrockovými skupinami 60. rokov je evidentná. Video je veľmi originálne a pekne spracované.











Další články


Kam dál